Výlučná osobná starostlivosť - kto rozhoduje o dieťati?

Čo je výlučná osobná starostlivosť rodiča?

„Dieťa bolo zverené mne, takže o ňom rozhodujem len ja!“

Je to naozaj tak? Kto rozhoduje o dieťati, ktoré bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov?

Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať.

Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom.

Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“

Výlučná ososbná starostlivosť a rozhodovanie o dieťati

Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati.

Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci.

Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života.

Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd. Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:

Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.

Výlučná osobná starostlivosť a zastupovanie a správa majetku dieťaťa

Zastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Spravidla prináleží obom rodičom (ak súd nerozhodne inak). Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie.

To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok.

Záver?

Zhrnutím vyššie uvedeného dospejeme k veľmi jednoduchému záveru, a síce, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič o ňom môže tiež rozhodovať, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Ak ide o podstatné veci musia sa rodičia dohodnúť, inak rozhodne súd.

O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností môže rozhodnúť len súd. Nie rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výlučnej starostlivosti.