Dedičstvo a dlhy poručiteľa

Dedičstvo nie je len majetok, ale aj dlhy poručiteľa. Dedičstvo sa nadobúda k momentu smrti poručiteľa. K momentu smrti poručiteľa dedič vstupuje do všetkých práv a povinností poručiteľa, teda nededí len aktíva ale aj dlhy poručiteľa.

To, či dlh patrí do dedičstva a či prechádza na dediča nezáleží od toho, či bol zahrnutý notárom do pasív dedičstva. Pre zaradenie dlhu poručiteľa do pasív dedičstva je dôležité kedy dlh vznikol, nie kedy bol splatný, prípadne vyčíslený.

Dlhy poručiteľa sa však dedia podľa určitých pravidiel. Akých, sa dozviete v tomto článku.

Dlhy poručiteľa – prechod dlhov na dediča

Pravidlá prechodu dlhov poručiteľa na dedičov upravuje § 470 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:

(1) Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.

(2) Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Zákon upravuje dedenie dlhov takýmto spôsobom z dôvodu, aby dedenie nebolo pre dediča rizikom a aby za poručiteľa nezaplatil na dlhoch viac, než zdedil. Preto zákon limituje dedenie dlhov „cenou nadobudnutého dedičstva„.

Ako sa určuje „cena nadobudnutého dedičstva“?

Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky „ceny nadobudnutého dedičstva“. Čo je však táto „cena“ a ako sa určuje?

Cenu nadobudnutého dedičstva zistíme z rozhodnutia notára (súdneho komisára) v uznesení o dedičstve. Notár nielenže určí aktíva, pasíva dedičstva a čistú hodnotu dedičstva, ale zároveň v rozhodnutí uvedie aj čo a v akej hodnote ten ktorý dedič nadobudne. Z uvedeného je tak možné presne určiť, aká je hodnota ceny nadobudnutého dedičstva.

Odpoveď poskytuje aj judikatúra:

Najvyšší súd SR, sp. zn. 4M Cdo 18/2009: „V ustanovení § 470 Občianskeho zákonníka zákon zakotvuje dôležitú zásadu na ochranu dedičov. Do dedičstva totiž nepatria iba aktíva (existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedenie by malo byť na prospech dediča, nie na jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič teda neručí za dlhy dedičstvom, teda tým, čo nadobudol (in natura), ale ručí celým svojím majetkom, avšak iba do tej hodnoty, akú cenu má dedičstvo, ktoré nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia. Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol. Kto dedil a v akej hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, v akej (čistej) hodnote dedič dedičstvo nadobudol.“

POZOR – dedič za dlhy poručiteľa nezodpovedá len tým, čo fakticky z dedičstva nadobudol, ale celým svojím majetkom.

Čo ak dlhy poručiteľa prevyšujú majetok?

Niektorí dedičia potom, čo zistia, že po poručiteľovi ostalo viacero dlhov, pristúpia k tomu, že dedičstvo odmietnu. Viac o odmietnutí dedičstva si môžete prečítať v článku „Odmietnutie dedičstva„.

Iní sa zase v rámci dedičského konania dohodnú tak, že prenechávajú svoj dedičský podiel ostatným dedičom. K tomu existuje judikát, podľa ktorého:

(R 140/1954): „Dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa hodnoty svojich dedičských podielov, a to aj v prípade, že si dedičstvo rozdelili dohodou inak.“

Dokonca existujú názory, že za istých okolností môže byť uvedený úkon považovaný dokonca za tzv. odporovateľný právny úkon (úkon, ktorým sa dlžník snaží ukrátiť svojho veriteľa a možnosť uspokojiť pohľadávku).

Ak dlhy prevyšujú majetok, potom existuje aj možnosť prenechať dedičstvo, ktoré je predlžené veriteľom na úhradu dlhov.

Prenechanie predlženého dedičstva veriteľom poručiteľa na úhradu jeho dlhov

Tento postup upravuje § 471 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:

(1) Ak je dedičstvo predlžené, môžu sa dedičia s veriteľmi dohodnúť, že im dedičstvo prenechajú na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom.

(2) Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzval, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Podľa § 199 Civilného mimosporového poriadku na návrh dedičov vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí a ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Uznesenie súd zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.

Podľa § 202 Civilného mimosporového poriadku

Dedičia a veritelia sa môžu dohodnúť o tom, že predlžené dedičstvo sa prenechá veriteľom na úhradu dlhov. Súd túto dohodu schváli, ak neodporuje osobitnému predpisu; ak dohodu neschváli, pokračuje v konaní po právoplatnosti uznesenia.

Ak sa takúto dohodu nepodarí uzatvoriť, prípadne ju notár neschváli, pristúpi k likvidácii dedičstva, ktorú upravuje § 205 a nasl. Civilného mimosporového poriadku.